Pre tých, ktorí sú v hokejovom svete nejaký ten rok, je meno Pašek neodmysliteľnou súčasťou Slovenského hokeja. Nie mnoho ľudí by však spájalo toto meno s očnými klinikami. No a práve dnes sedím v kaviarni s názvom iClinic, ktorá je súčasťou konceptu očných kliník, kde na Vás namiesto trávenia času v čakárni, bude čakať kapučínko, čerstvé šťavy alebo super zákusok. Zaujímavý koncept, ktorého súčasťou je aj Dušan Pašek mladší, bývalý hokejista a aktuálny projektový manažér iClinic.

Dušana som mala možnosť spoznať na mojom evente, kde som bola nadšená z jeho energie, optimizmu a takou tou hokejovou mentalitou “svet je gombička”. No z Dušana je cítiť aj tvrdú disciplínu, sebakontrolu, potrebu na sebe neustále pracovať. „Nechcem zo seba robiť žiadneho superhrdinu. U mňa sa stretla príležitosť s pripravenosťou, nie každý má po ukončení kariéry takéto šťastie. Nechcem tu kázať, ale pravda je taká, že človek nikdy nevie aká príležitosť príde a čo sa mu naskytne. V každom prípade treba byť pripravený. Treba mať oči a uši otvorené, vnímať veci okolo seba, nasávať informácie a učiť sa.” Hovorí Dušan o tom ako sa vôbec dostal k pozícii projektového manažéra.

„Nechcem zo seba robiť žiadneho superhrdinu. U mňa sa stretla príležitosť s pripravenosťou, nie každý má po ukončení kariéry takéto šťastie. Nechcem tu kázať, ale pravda je taká, že človek nikdy nevie aká príležitosť príde a čo sa mu naskytne. V každom prípade treba byť pripravený.”

No Dušan mal úplne iné vízie. „Tým, že som od narodenia bol v blízkosti hokeja, otec hrával, brával ma do šatní a pozerali sme sa na neho v televízii, tak ma to prirodzene zobralo tiež.” Dušanovi najprv kúpili dvojradové korčule a ako trojročný už stál na lade. „Ja som jednoducho tiež chcel byť blízko hokeja, hrať zápasy a byť v hokejovej komunite.” No mať otca hokejovú hviezdu malo aj svoje negatíva. „Neskôr ma s otcom porovnávali. Či človek chcel, alebo nie, vznikali otázky či budem taký dobrý ako on a vyrovnám sa mu. No s tým sa jednoducho človek stretne. Na druhej strane ma to nesmierne motivovalo a posúvalo ďalej. “

To, že ho úspechy otca posúvali ďalej, o tom svedčí napríklad aj reprezentácia Slovenska v štyroch dueloch, tri Majstrovské tituly, z toho dva boli za Košický tím. V minulosti hral aj za Piešťany, Slovan Bratislava a Banskú Bystricu. Počas kariéry sa Dušan na sto percent sústredil na hokej, no vedel aj to, že jeho kariéra sa raz skončí. „Ja som nikdy nebol nejaký talent, ja som to mal vydreté. Jednoducho som vždy vedel, že jednoducho nikdy nebudem v tej špičke a musím myslieť aj na niečo iné. Preto som išiel študovať manažment na City University, dva roky potom ako som skončil strednú školu. Vedel som, že jedného dňa skončím, tak som chcel mať tú najlepšiu východiskovú pozíciu.” Hovorí Dušan a horlivo pokračuje o tom ako sa dá ľahko spadnúť do ilúzie, že športová kariéra je večná. „Jednoducho treba myslieť na budúcnosť. Niektorým hokejistom sa bežne stáva, že zarábajú, teda aspoň v minulosti zarábali neskutočné peniaze, v priemere tých 100 tisíc Euro ročne a oni nejakým spôsobom nadobudli pocit, že tie peniaze budú zarábať celý život, čo je samozrejme úplný nezmysel. Jednoducho tomu uverili, začali rozhadzovať a míňať na rôzne koníčky.” Dušan sa tomuto problému nielenže vyhol ale urobil to úplne inak. „Hneď ako som zarobil peniaze, kúpil som byt na úver a postupne som ho splácal. Jednoducho ja som tie peniaze nerozflakoval.”

„Vedel som, že jedného dňa skončím, tak som chcel mať tú najlepšiu východiskovú pozíciu.”

Veľa športovcov má problém s ukončením svojej kariéry a presunom na inú cestu. Jedným s faktorom je aj to či športovec urobil toto rozhodnutie dobrovoľne alebo ho donútilo napríklad zranenie. Dušan nemal moc na výber. „Ja som mal predispozíciu k zraneniu už odmalička. Ako malý som neliezol, hneď som sa postavil a začal chodiť. To bola chyba, pretože sa mi dostatočne nevyvinula drieková časť. Mal som 15 rokov keď som mal problémy s platničkou po prvý krát. Nejak som sa z toho dostal no potom neskôr ma to dobehlo. Ja som sa v podstate nikdy nezranil, mal som len zlé držanie tela. V 31 rokoch mi platnička praskla a začala mi tlačiť na nerv. Ta bolesť bola čisté peklo. Bežne sa mi stávalo, že som si necítil nohu.”

Po nejakom čase absolvoval operáciu a dal si pauzu na 5 mesiacov. Vrátil sa na ľad, no bolesti takisto. V jedno ráno sa zobudil s tým, že si necíti nohu, a tak si povedal, že stačilo.”Už som nechcel riskovať to, že v budúcnosti nebudem môcť zdvihnúť svoje dieťa. Tak som si povedal, že to bola pekná jazda, som rád, že som to mohol zažiť, ale už je čas skončiť. Bolo to trápenie, ale ja už som vtedy vedel, čo budem robiť. To rozhodovanie bolo o to jednoduchšie.” Aký bol príbeh za vtedy novou kariérou? „V jeden letný večer som si išiel sadnúť do mesta s kamarátmi na terasu. Jeden kamarát doniesol druhého kamaráta, ktorého som vôbec nepoznal. Okolo 11tej večer som zahlásil, že idem domov spať. Ten chalan zareagoval spôsobom, že či som sa nezbláznil, však je Sobota, ideme sa ďalej von zabávať. Ja som mu však povedal, že nejdem von lebo mám individuálny tréning na ľade ráno o 6tej a musím sa vyspať. Povedal, že dôjde aj on. A tak som mu povedal nech kľudne príde ale moc som tomu neveril. A on tam naozaj v to ráno prišiel a od vtedy sme spolu začali trénovať. V to ráno ešte nikdy nestál na korčuliach, no po 6tich rokoch, čo s doktorom Ďurkovičom trénujeme, sa tak zlepšil, že na poslednom exhibičnom zápase dal hetrik.” Smeje sa Dušan a opisuje kamarátstvo, ktoré ho doviedlo k tomu, čo dnes robí.

“Už som nechcel riskovať to, že v budúcnosti nebudem môcť zdvihnúť svoje dieťa. Tak som si povedal, že to bola pekná jazda, som rád, že som to mohol zažiť, ale už je čas skončiť. Bolo to trápenie, ale ja už som vtedy vedel, čo budem robiť. To rozhodovanie bolo o to jednoduchšie.”

Od toho legendárneho rána sa Dušan skamarátil s majiteľom očnej kliniky iClinic a asi 5 rokov strávili takmer každý deň spolu. “Keď som mu vtedy hovoril, že idem skončiť s hokejom, že už sa to ďalej nedá, on mi jednoducho povedal, že super, že to nechcel navrhovať, čakal kým to spravím sám. Taktiež povedal, že je veľmi rád, že končím, pretože má veľa rozbehnutých vecí, ako napríklad stavby kliník, ktoré už nestíha manažovať a tým mu utekajú iné príležitosti. Rozmýšľal nad človekom, ktorý by to vedel urobiť a že za tých 5 rokov ma natoľko spoznal, že slovo dalo slovo a začali sme spolu pracovať.”

Ako sa vraví šťastie praje pripraveným a Dušan si je toho vedomý. „Ja som ho mohol stretnúť a mohol mi dať príležitosť, ale keby som bol moták tak to jednoducho asi nezvládnem, ostali by sme kamaráti, no nerobili by sme spolu.“ Dušan je veľmi dobrým príkladom toho, že veľa športovcov si práve nájde inú kariéru cez ten šport, čo je priam ironické. „Áno, určite to bolo cez hokej, lebo ja som doktora Ďurkoviča pritiahol k tomu hokeju. Hráme spolu hokej do dnes a najbližšie ideme otvárať kliniky v Skalici, v Prahe, v Klagenfurte. Spoločných vízii do budúcnosti je strašne veľa. Víziou sú kaviarne spojené s klinikami.“

Dušan však na hokej nezanevrel. Štyrikrát do týždňa chodí na ľad s partiou bývalých hokejistov, ktorí hrali tiež na podobnej úrovni. „Nie je to len o tom, že si len tak ideme zahrať ale je to tam dosť ostré, hráme hodinu v kuse na tretiny. Teraz som však aktuálne prepadol futbalu. Celkovo hrám 4 krát do týždňa hokej, tri krát futbal, robím to čo ma baví a nerobím to tak, že musím ale chcem a mám tam prenesené presne to, čo by mi z hokeja chýbalo. Atmosféra a súťaživosť.“ Prechod zo športu ku kariére manažéra bol pre Dušana hladký práve kvôli realistickému pohľadu a jasnej predstave. „Ja som mal veľmi kľudný prechod zo športu do reálneho života práve kvôli tomu, že som vedel čo idem robiť. Vedel som, že keď použijem presne tie veci, čo som mal počas hokeja, to je napríklad pracovitosť, zodpovednosť, disciplína, tak som vedel, že to bude o tom istom iba iná práca. Vedel som, že pokiaľ som to na ľade zvládal, tak to budem zvládať aj teraz. A mal som asi pravdu, keďže som postavil kliniku v Bystrici a teraz vo Februári otvárame kliniku v Skalici. Mal som na starosti všetko od inžinierstva stavby až po povolenia.“

“Celkovo hrám 4 krát do týždňa hokej, tri krát futbal, robím to čo ma baví a nerobím to tak, že musím ale chcem a mám tam prenesené presne to, čo by mi z hokeja chýbalo. Atmosféra a súťaživosť.“

Úspešná transformácia zručností je naozaj veľmi podstatná pri zvládaní novej práce, o čom svedčí aj Dušanov drive. „Ešte v čase keď som hrával hokej tak som si uvedomil, že nebudem hrať večne a začal som myslieť na zadné vrátka. A to bola práve tá škola. Nemal som čas vtedy rozbehnúť nejaký vlastný business, lebo by trpel ten šport. Profesionálny šport sa musí robiť naplno. Ja som trénoval dva krát do dňa. Ráno spoločný tréning a potom som mal ešte jeden tréning so Štefanom Molnárom, ktorý so mnou trénoval. Ja som to potreboval aj keď som mal voľno. Ja som potreboval cítiť, že som fyzický dobre pripravený lebo môj hokej bol o tom. Mal som dobré zrýchlenie a bol som na tom fyzicky dobre.“

Dušan si uvedomuje, že nebyť školy tak by to mal ťažšie. Preto v rámci asociácie SIHPA- Slovak Ice Hockey Player Association majú dohodu so City University, kde môžu hokejisti študovať za veľmi zvýhodnených podmienok. „Hráči majú 30 % zľavy na školné, čo môže byť pekná suma pri magisterskom štúdiu. Niektorí sa už chytili a začali študovať. Dá sa to študovať aj na diaľku. Stačí len urobiť test. V ponuke je podnikový a znalostný manažment.“ SIHPA sa nestará len o možnosti vzdelania ale aj v zastupovaní hráčov. Víziou je to, aby hráči mali výhodné postavenie voči klubom.

„Hráči majú 30 % zľavy na školné, čo môže byť pekná suma pri magisterskom štúdiu. Niektorí sa už chytili a začali študovať. Dá sa to študovať aj na diaľku. Stačí len urobiť test. V ponuke je podnikový a znalostný manažment.“

„Taktiež máme víziu s personálnou agentúrou, ktorá by mohla hráčov skúsiť zamestnať a pripraviť na prechod zo športu. Síce nemajú prax a ani zručnosti, no to sa dá naučiť. Lenže, keď niekto na to nemá povahu, je flákač, lenivý, nemá drive, tak to nespraví nikdy. My sme si to začali uvedomovať a naozaj keď sa pozrieme na ten trh práce, tak tých kvalitných ľudí nie je veľa.“ Dušan je skvelým príkladom, toho že sa netreba zbytočne trápiť, kvôli tomu, že športovec nemá prax. Treba byť pripravený, byť na správnom mieste a v správny čas. Veď kto by to bol povedal, že sa raz meno Pašek bude spájať s očnými klinikami? 🙂

Leave a Reply

Your email address will not be published.