Je nedeľa po obede. Sedím oproti dvom dievčatám v kaviarni na Laurinskej a vychutnávame si posledné slnečné lúče v Bratislave. Po hipstersky si objednávame mandľové cappuccino a dva čaje. Jednoducho jedna z tých pekných, pokojných nedieľ v Bratislave. No nie sme tu len kvôli fotkám na Instastories. Dnes nie. Dnes si chcem vypočuť príbeh, ktorý sa skrýva za značkou NATTHING.

Rok 2015 bol pre Natáliu Vajdovú (22), profesionálnu tenistku z Bratislavy jeden z najúspešnejších rokov v jej kariére. “Bola to skvelá sezóna. Hrala som finále, niekoľko krát som sa dostala do osemfinále, dostala som sa na 473.miesto na rebríčku WTA a začala som hrať konečne vyššie turnaje, kde som toho veľa zažila.“ No užasnú sezónu a pomerne priamu cestu k prvej stovke zastavil príchod nového roku a s ním aj séria nečakaných udalostí, ktorá sa dala len ťažko predpokladať. Aspoň nie v takej kvantite.

Začalo to na začiatku roku 2016 kedy Natália začala byť čoraz väčšmi unavená, nemala energiu a jednoducho sa necítila vo svojej koži. Výsledky testov ukázali prekonanú mononukleózu a nič nevediac počas choroby hrala Natália turnaje a trénovala. Je všeobecne známe, že pri chorobe ako je mononukleóza by sa telo malo šetriť a nemalo by byť vystavené akejkoľvek záťaži. To situáciu ešte zhoršilo. “Nevedela som o tom. Nakoniec ma to zmohlo natoľko, že som sa len mesiac dávala ako tak do kopy.” Asi po mesiaci začala znovu trénovať a vycestovala do Anglicka na turnaj. Tam ju však hospitalizovali kvôli silnému vírusu v žalúdku a zápalu močových ciest. Všetko sa odohralo v prvých štyroch mesiacoch toho roku a to ešte netušila, že to najhoršie ju ešte len čaká. Obdobie kedy Natália trénovala a aj netrénovala trvalo, až kým sa neocitla na turnaji v Turecku kde začala pociťovať bolesti s rebrom. S domnienkou, že je to len natiahnuté, si to klasicky liečila ľadovaním, natieraním a cvičením. Po mesiaci jej však oznámili, že má únavovú zlomeninu rebra a bude musieť opäť raketu odložiť. Nasledovné týždne a mesiace boli o injekciách a tabletkách proti bolesti. Po ďalších štyroch mesiacoch trápenia, keď si Natália konečne myslela, že sa všetko mení k lepšiemu, si kýchla a zlomila si druhé rebro. “Ostala som v kŕči a ihneď som musela ísť na Kramáre. Tú bolesť si je ťažko predstaviť. Nemohla som sedieť, ležať, dýchať, ja som nemohla nič. Bolo to strašné. Celý ten rok bol strašný.” A tak sa Natália ocitla v momente kedy len slovné spojenie “zrútenie sveta” vystihovalo jej situáciu. Tenis bolo to jediné, čo poznala a aj ju živil. A zrazu tu nebol. Bol fuč. “Zrazu som naozaj nevedela, že čo. Pociťovala som úplnú prázdnotu. To, že som sa nemohla ani hýbať len umocňovalo moje zrútenie. Nemohla som sa nijak realizovať. Niektoré dni som naozaj len prežívala.”

“Zrazu som naozaj nevedela, že čo. Pociťovala som úplnú prázdnotu. To, že som sa nemohla ani hýbať len umocňovalo moje zrútenie. Nemohla som sa nijak realizovať. Niektoré dni som naozaj len prežívala.”

Natália bola zvyknutá byť väčšinu dňa na kurte. Jej typický tréningový deň pozostával z ranného budíčka o 7, prípravy na tréning, ktorý je už o 9:30, po ňom obed, príprava na druhý tréning, ktorý je opäť na kurte. Deň sa končil večernou kondičkou buď v podobe behu alebo fitka. Nič z toho už nebolo možné, no ako sa vraví všetko zlé je na niečo dobré a Natália si začala uvedomovať realitu. Jednoducho si uvedomila, že by sa mala zamyslieť nad tým, čo by mohla robiť keby mala zamestnávať len jej hlavu a nepotrebovala by na to svoje telo. No na túto otázku nebolo ľahké odpovedať, keďže nikdy nič iné než tenis nepoznala. “Keď som bola malá, mama ma vozila na všetky rôzne krúžky, ako tancovanie, plávanie, a aj herectvo bolo na liste, keďže strýko aj sesternica sú úspešní herci, no ja som chcela len raketu, loptu a stenu.” Niečo iné tam predsa len bolo. Natáliu už od malička fascinovala móda. Väčšinu času síce trávila na kurte oblečená v športovom a neupravená, no vždy si vedela vychutnať víkend v peknom outfite a s upraveným makeupom. O tom, že by z toho mohlo byť niečo viac však vtedy ešte netušila. Na udalosti Športovec Roka však stretla Luciu Husenicovú. Z nevinného dialógu o móde sa zrodil nápad.

Nápadom bolo vytvoriť módnu značku s originálnym konceptom, ktorý bude o vytváraní vždy niečoho nového. Niečoho, čo sa nebude dať kúpiť len tak v nákupnom centre. A tak vznikla značka NATTHING. “Jednoducho sme si sadli. Aj ľudsky aj čo sa týka štýlu a nasledovali dni brainstormu a kreovania. V momente, keď sme vedeli, že zatiaľ to budú tričká a tenisky, uvedomili sme si, že musíme vymyslieť meno.” Vysvetľuje Lucia, študentka medzinárodného manažmentu v nemčine a členka klubu digitálneho marketingu. Proces tvorenia bol však dlhý a náročný aj kvôli Natáliiným turnajom a cestovaniu. Postupne sa zrodil názov a aj štýl, ktorým sa chceli uberať. “Slovo NATTHING ma na svedomí Lucia, ktorá po niekoľko-hodinovom spoločnom brainstorme s Natáliou navrhla práve toto. Mali veľa názvov, no s ničím neboli spokojné, a nič im nerezonovalo v hlave tak ako práve toto. “Stále sme sa hrali so slovom Natália, to bolo prioritou, no nič sa mi nepáčilo, a tak sme si jeden večer vymienili na Instagrame nejaké nápady, písali sme si asi hodiny a potom Lucia napísala, že NATTHING a tým to skončilo, pretože to sa páčilo obom. Má to dva významy. Z anglického slova thing sa to dá preložiť ako Nat – vec alebo druhý význam – nič.“ Opisuje vznik mena Natália, ktorá sa s menom na 100 percent stotožňuje.

Aj keď značka môže na prvý pohlaď pôsobiť, že je len pre odvážne ženy Lucia dodáva, že ich módu môže nosiť naozaj každý. “Značka vznikla pre všetky ženy, čo sa neboja odvážnych kúskov. Náš primárny fokus sú dievčatá od 15 do 40 rokov, nechceme však nikoho vynechať. Ak má žena cez 40, stále môže našim tričkom vyjadriť svoj štýl. Staršie ženy by sa vôbec nemali báť obliecť si naše prvé tričko. Náš prvý design je síce smelý, no chceli sme prísť s niečím, čo je iné. Kúsok oblečenia, ktorý nie je po sto kusoch v Zare. Naše kolekcie sa budú meniť, niekto si kúpi kúsok z prvej kolekcie, iný človek z druhej. Ľudia nám taktiež môžu posielať ich inšpirácie a môžeme to potom vytvoriť. Super je, že každá kolekcia bude naozaj iná. Keď sa niečo vypredá, tak sa to naozaj vypredá a bude sa robiť niečo na novo. Chceme vyrábať limitované kúsky. Tým, že každé tričko je robené ručne, nie sú identickou kópiou. Každé je originál aj keď majú rovnaký dizajn.”

Náš prvý design je síce smelý, no chceli sme prísť s niečím, čo je iné. Kúsok oblečenia, ktorý nie je po sto kusoch v Zare.

Kde však berú dievčatá inšpiráciu a nápady? “Inšpiráciu čerpáme hlavne z našej hlavy. Samozrejme, že sledujeme trendy na Instagrame a iných platformách, no nápady musia prísť predovšetkým samy. Akonáhle niečo príde, tak si to aj nakreslím a človek nikdy nevie, či z toho niečo bude či nie.” Hovorí Natália, ktorá rieši produkciu tričiek medzi tréningami alebo večer. Spoločným snom oboch dievčat, je raz otvoriť kamenný obchod a preraziť v zahraničí. Obe si však uvedomujú, že cesta za úspechom bude dlhá. “Najťažšie bolo začať, to už máme za sebou. Všetky fotky, líčenie a dizajn si robíme samy, takže aj zladenie práve tohto trvalo veľmi dlho. Ďalším krokom je webstránka, lookbook, a odkazy na naše produkty.” Všetko však musia zladiť s preplnenou Natáliinou tenisovou agendou. Po nešťastnom roku 2016 skončila s rankingom okolo 1500. miesta, čo je skoro samé dno. Keďže možnosť zamrazenia rebríčku je dovolená len od 300. miesta, jednoducho musela začať skoro od znovu. “Aktuálne som na 940.mieste. Úvod roka bol ťažký, moc som sa nechytala. V Taliansku som uhrala finále a potom som si zase vytkla členok. Ďalšie zbytočné zranenie, ktoré ma opäť vyradilo na mesiac. Potom som si na Extralige natiahla triesla a vyradilo ma to na ďalšie 2 mesiace. Stále ma držia tie zranenia. A zase som bola unavená, vyčerpaná a nevedela som dôjsť na to, čo to je. Stále sa motám s tým, že nie som fit. No nechcem ešte skončiť, pretože som tomu venovala strašne veľa a objektívne viem posúdiť, že na to mám. Na väčších turnajoch som videla, že hráčky hrajú tak isto, ide už len o detaily. Ono nikdy nevieš kedy sa do toho zase dostaneš. Je to krehké, si úplne dole, stačí ti jeden zápas a si späť. Verím, tomu aj keď sa nedarí. Verím, že sa to dá. Tenis je v tomto neuveriteľný.“

Tým, že Natália vyrastala v športovej rodine, kde staršia sestra Nikola hrala tiež profesionálne a otec trénoval bývalú svetovú jedničku Novaka Djokoviča, má doma plnú podporu, no sú radi, že sa realizuje aj niekde inde. Aktuálne ma 22 rokov a do školy sa zatiaľ nehrnie. Pri tenise chce zostať a možno vyskúša aj štvorhru, kde sa jej začalo dariť. Naplno si však uvedomuje, že život za plotom tenisových kurtov je veľmi dôležitý. “Tie zranenia ma naučili, že tenis nie je všetko. Keď nebudem môcť hrať tenis, tak život neskončil a bude viac tričiek. HA-HA. Aktuálne je tenis stále mojou prioritou no naučila som sa, že to nie je všetko. Život je pestrofarebný a nielen jedna vec. Na svete sú omnoho dôležitejšie veci, napríklad rodina a zdravie. Nechcem sa raz zobudiť ako 35 ročná žena, čo má polku života za sebou a kvôli športu nemá nič. Do 25ky to chcem skúsiť a potom sa uvidí, treba byť však realistom.“

Do 25ky to chcem skúsiť a potom sa uvidí, treba byť však realistom.

Jej snom naďalej ostáva dostať sa do prvej stovky najlepších hráčiek sveta a účasť na Grandslamoch. Uvidíme, či sa Natália dostane skôr na UU Open alebo na Fashion Week. Skvelé je, že sa tieto možnosti navzájom nevylučujú a keby skončila s tenisom skôr, má tu niečo, na čo sa môže okamžite vrhnúť. A o tom to je.

Tričká a tenisky si môžete objednať cez NATTHING Facebook a Instagram profily.

Leave a Reply

%d bloggers like this: