Keď sa ma niekto spýta na Liptov, tak mám sto chutí povedať, že je to moje najobľúbenejšie miesto na svete. Liptovský Mikuláš a iné okolité dedinky sa samozrejme, ťažko porovnávajú s inými a o veľa väčšími mestami, no Liptov, ak oblasť patrí medzi moju skalnú top 5ku. Je to asi tou kombináciou neuveriteľnej prírody, čerstvého vzduchu, veľkolepých hôr, zelených lúk, jednoznačne najlepšej bryndze ale hlavne top ľuďí. Ja vidím Liptovčanov ako ľudí výnimočne autentických, no nie za každú cenu, milých, no nie prehnane, skromných no zdravo sebavedomých zároveň, a je s nimi strašná sranda. Po každej návšteve Liptova odchádzam ako hrdá lokálna patriotka a v hlave si rátam koľko by ma vyšiel malý dom v Demänovskej doline. Neviem, či je to ich “take it easy” postojom k životu alebo skôr ich vysokou mierou akceptácie, no z Liptova mám pocit blaženosti. Na to, že som z Bratislavy mám na Liptove vcelku dosť kamarátov. Všetci sú super, ale každý je úplne iný. A iný je aj Richard “Richie” Jurečka, profesionálny freestylový lyžiar, ktorý z Liptova pochádza. Na ceste do Rakúska mal zastávku v Bratislave a tak sme si skočili na rýchle raňajky, kde mi porozprával o tom, ako to vlastne v tomto športe funguje, prečo sa nedostal na Olympiádu a kde sa vidí v budúcnosti.

Richie, má aktuálne 25 rokov a tým, že vyrastal na horách, tak nemal ani moc na výber a od 4roch rokov stál na lyžiach. “V Mikuláši som sa narodil a žil do svojich 19tich rokov. K lyžovaniu som sa dostal cez rodičov. Mamča závodila a otec doteraz vlastní ski-servis a športovú agentúru, takže som bol k tomu vedený už od mala. V 17 tich som zo závodného lyžovania prešiel na freestyle a pritom som ostal až doteraz.” Priznáva Richie s hrdosťou na svoj šport. Ak sa pýtate čo je freestylové lyžovanie, tak to sú to presne tí blázni na lyžiach, čo sa spustia odrazovým mostíkom, vo vzduchu urobia trojité salto a dopadnú na sneh akoby nič. Sú to tí machri a “cool kids”, ktorých väčšinou sponzoruje Quicksilver a Redbull a keď ich zahliadnete v telke tak si hovoríte, že čo sa im tak asi premieta v hlavách keď sú vo výške niekoľkých metrov vo vzduchu. Je to naozaj také nebezpečné ako sa na prvý pohlaď zdá? “Tento šport sa dá robiť aj tak, že je to bezpečné, tie zranenia tam samozrejme sú častejšie, ako pri iných športoch, no keď sa to robí krok za krokom, tak tam nevidím veľký risk. Na druhej strane v Európe na to nie sú moc dobré podmienky a taktiež tu chýba know-how.” Konštatuje naša Slovenská jednička.

Tento šport sa dá robiť aj tak, že je to bezpečné, tie zranenia tam samozrejme sú častejšie, ako pri iných športoch, no keď sa to robí krok za krokom, tak tam nevidím veľký risk.

Richie má zatiaľ na konte desiate miesto na Európskom pohári, dva tituly Majstra Slovenska a iné zahraničné tituly. Posledných pár rokov však bolo jeho plánom niečo iné. Dostať sa na Olympiádu v Pion Changu. “Posledné roky som tomu prispôsobil celý svoj život. Škola a kamaráti šli bokom, jednoducho som to mal ako prioritu číslo jedna.” No, ale ako to v športe chodí, talent a ani roky driny, odriekania a podriadovania svojho života nezaručí účasť na Olympiáde a Richie sa pred kvalifikáciou zranil. Miesto toho, aby si plnil svoj sen, ktorý bol dosť reálny, kedže Richie je naša topka, musel sedieť doma a rozmýšľať nad tým, čo ďalej. “Bola to čistá frustrácia. Sedíš doma, nič nemožes, vieš že najbližších pár mesiacov nemôžeš ísť ani lyžovať, ani na párty, máš striktný režim a stravu a to len kvôli malej nepozornosti. V milisekunde som spravil zlé rozhodnutie, uprednostnil som niečo iné, zle som dopadol a s tým rozhodnutím som musel žiť najbližšieho pol roka.” Hodnotí Richie situáciu, ktorej musel čeliť počas zranenia.

Bola to čistá frustrácia. Sedíš doma, nič nemožes, vieš že najbližších pár mesiacov nemôžeš ísť ani lyžovať, ani na párty, máš striktný režim a stravu a to len kvôli malej nepozornosti. V milisekunde som spravil zlé rozhodnutie, uprednostnil som niečo iné, zle som dopadol a s tým rozhodnutím som musel žiť najbližšieho pol roka.

“Tento šport je nielen komplexný, čo sa týka fyzickej stránky, no veľkú rolu hrá najmä psychika. Ak človek nemá čistú hlavu, tak práve vtedy prichádzajú tieto zlé rozhodnutia. Nebol som mentálne pripravený. Bol som trénovať na Donovaloch a bol prerobený skok cez noc. Ja som si ho nepozrel dostatočne a rozbehol som sa trochu rýchlejšie ako som mal. Keď som už bol vo vzduchu, tak som sa akurát mohol prežehnať a pomodliť sa, aby sa mi nič vážne nestalo. V tom momente sa zmenili sekundy na hodiny, a jednoducho som sa pripravoval na ten pád. Nuž a keď som preskočil dopad, odnieslo si to naštastie len koleno.” Opisuje moment pri ktorom sa Richie zranil a prekazil mu tak účasť na Olympiáde.

Ten čas po zranení je práve ten najťažší. Človek má zrazu veľa času na premýšľanie o veciach, ktoré boli dovtedy buď pridlho odkladané alebo sa o nich ani nevedelo. Môžu prísť veci, ktoré boli v šuflíku niekoľko rokov a človek sa s tým musí naozaj popasovať. No dá sa z toho aj vyťažiť. “Je to mentálna hra, život ťa skúša, je to koniec koncov o tom, že musíš vydržať. Beriem to tak, že všetko ťa niekam posúva a veľa vecí som si pritom zranení uvedomil. Život ide ďalej, stane sa to.” Existujú však na tieto situácie nejaké špeciálne tréningy? Takzvané tréningy krízových situácii? ”Nie na toto tréning neexistuje. Je to o tom, že veľa lyžuješ a máš skúsenosti. Nikto ti nepovie ako máš reagovať na takéto situácie. Každá je iná. Podmienky sa menia, každý kopec je iný, musíš si ho pozrieť. Raz svieti slnko, inokedy nesvieti, fúka vietor, nefúka, jednoducho je tam veľa faktorov a všetko so všetkým súvisí. Od týchto faktorov sa potom odráža kvalitné prevedenie, dobrý odraz a trafenie sa do dopadu. Všetko musí do seba zapadať. “

To že som sa nedostal na Olympiádu beriem ako osobné zlyhanie. Musel som sa cez to preniesť. Nevyšla mi jedna vec, vyjde mi ďalšia. Akurát je škoda, že človek do niečoho investuje strašne veľa času a energie za tie roky a jediné, čo z toho mám je nenaplnená vízia.

Richie bol vyradený na 7 mesiacov, s Olympiádou v PyeongChang sa rozlúčil. Čo teraz? “To že som sa nedostal na Olympiádu beriem ako osobné zlyhanie. Musel som sa cez to preniesť. Nevyšla mi jedna vec, vyjde mi ďalšia. Akurát je škoda, že človek do niečoho investuje strašne veľa času a energie za tie roky a jediné, čo z toho mám je nenaplnená vízia.” Nespočetne veľa športovcov má ten istý príbeh. Roky strávené prípravou, na niečo, k čomu sa nakoniec nedostanú. V prípade Richieho však nieje všetko ešte stratené. “Bol to a stále je to pre mňa najvyšším cieľom. Zo 7mich miliárd ľudí na svete sa na Olympiádu dostane také malinké percento, že by ma to zaradilo niekam inam. Nič väčšie neexistuje, ani pre ten náš šport.” Richie chce naďalej lyžovať a pokúsiť sa o iné tituly. Lifestyle tohto športu ho baví a verí si. No tu narážame na začarovaný kruh, ktorý je na Slovensku veľmi známy. Na to aby mohol mať Richie výsledky potrebuje peniaze, a na to aby mal peniaze potrebuje výsledky. Klasický problém kuraťa a vajca. Čo by malo byť prvé?

Slovenský sponzoring a jeho legislatíva neprešla absolútne žiadnymi zmenami od čias Gustava Husáka. Na konferencií Športový Manažment, ktorú organizoval týždenník Trend som sa konečne dozvedela ako to vlastne u nás chodí. Odpoveď je: Nijak. Sponzori nemajú jednoducho motiváciu dávať peniaze niekam, kde nefungujú návratky a iné spôsoby ako sa sponzorovi aspoň časť peňazí vráti. Jednoducho na Slovensku sponzoring neexistuje kvôli nepriechodnej legislatíve, zákonom a iným faktorom. Slovensko chce podporiť šport, no filozofia “Poriadok a transparentnosť vzťahov pri dobrej správe športu výmenou za viac finančných prostriedkov do športu.” je trochu protichodná, pretože na slovensku transparentnosť neexistuje, ani v slovníku a ani v praxi. A preto aj ľudia ako Richie, topka v športe, do ktorého dal svoj celý život, robil práce ako umývanie riadov v zahraničí umývanie kobercov, animátora, či dokonca maskota, pomocného kuchára alebo allroundera v Svajciarskom Laaxe, aj keď je súčasťou Slovenskej reprezentácie.

“Zväz ma podporuje, keď ideme na súťaže, no tá spolupráca by mohla byť ideálnejšia..” Hovorí Richie o téme, ktorá je takým Slovenským mini Voldemortom. Téma o ktorej netreba hovoriť.  Téma o ktorej sa nehovorí, lebo je to zbytočné, a väčsinou sa pri nej len mávne rukou s doprovodným povzdychnutím “Ach Slovensko”. Jasné, tento šport nieje futbal a ani hokej. Je to nový šport, nová olympijská disciplína, ktorá bola predstavená prvý krát v Soči v 2014 a nemá to u nás ešte svoju fanúšikovskú základňu. To, že tento šport je finančne náročný je vec druhá. Celkovo je to 10 párov lýž ročne, tri krát cesta do Ameriky, dva krát na Novy Zéland, raz Chile. Sú to svetové poháre kde sa jednoducho musí isť. “Keď už rozprávame o dokonalej situácií, hovoríme o tíme, ktorý s tebou cestuje, tréner, phisio, to všetko ale môže byť jeden človek, 5ti ľudia v jednom.” Sníva Richie o podmienkach, ktoré majú ľudia, ktorí žijú o 50 km na západ.

Liptovčan má v pláne sa o jeho sen pokúšať ešte dva – tri roky. Potom to telo prestane zvládať a chlapci, čo majú 13 a nemajú pud sebazáchovy ho ako on sam povedal “preskáču s prstom v zadku”. Aké sú však jeho plány po skákaní? Chce sa zamestnať? “Moja rodina podniká, čiže zamestnať sa je v našej rodine tá posledná možnosť. Beriem to tak aj ja, aj keď neviem ešte v akom odvetví by som rád podnikal, kedže som nebol ešte zamestnaný “tak normalne” na plný úväzok. Kamaráti niečo rozbiehajú, možno sa pridám. Prvoradé je pre mňa si teraz dokončiť školu a od toho sa potom odvíja všetko ostatné. Freestylové lyžovanie ma podržalo v živote veľakrát, preto je tažké povedať čo iné má takú istú úlohu v mojom živote. Baví ma napríklad trh s realitami, a po tom ako som skončil strednú som začal čítať rôzne knihy. Prestali ma do toho nútiť a našiel som si knihy, ktoré ma bavia a v tých oblastiach sa snažím aj vzdelávať.” Richie doporučuje knihy ako 10X od Grant Cardone, Be obsessed or Be Average alebo Rich Dad and Poor Dad od Kiosakiho, ktorá mu otvorila oči do sveta financií.

Baví ma napríklad trh s realitami, a po tom ako som skončil strednú som začal čítať rôzne knihy. Prestali ma do toho nútiť a našiel som si knihy, ktoré ma bavia a v tých oblastiach sa snažím aj vzdelávať.

O hodinu odchádza na hory, konkrétne do Tyrolského Snowparku na Stubai, kde sa ide prvý krát po zranení pozoznamovať so snehom. “Mám nové lyže, takže sa idem trochu otukať. Desať dní na horách je na prvý krát pomerne dosť, budem unavený po treťom dni.” Dodáva Richie s humorom. Na hory ide so Slovenskou reprezentáciou, kde je aj Zuzana Stromková, a ešte pár mladých chalanov. Na Olympiádu sa však nedostal nikto z nich. Iróniou je, že Richie mal k tomu najbližšie, ale jednoducho mu k tomu niečo chýbalo. Či už know-how alebo financie. Našťastie ho zranenie posunulo aj do predu a uvedomil si napríklad veci ako, že šport nieje o jednom človeku a že sám nič nedosiahne. “Naučil som sa, že netreba veci riešiť sám a treba si nechať pomôcť od ostatných ak sa dá. V tomto som sa naozaj zmenil.” Na záver nám ostáva už len otázka, či sa dostane Richiemu ten správny mentoring a podpora, ktorý mu doteraz chýbala. Jedno je jasné. Z tej niekoľkometrovej výšky by sa mu dopadalo ľahšie.

Sledujte Richieho na Instagrame

Leave a Reply

Your email address will not be published.